Cesta za dobrodružstvom

Simonka, Renátka, Bibka a traja sladkí kamaráti prišli k ďalšiemu stromu. Tento strom Simonka už nepoznala. Bol v parku, v časti, do ktorej nechodievala. Pozerala naň zdiaľky a zdalo sa jej, že strom má oči a ústa. Rýchlo na to upozornila aj ostatných. Všetci zastali a nedôverčivo sa pozerali na obrovský strom pred ich očami. Skutočne. Zrazu na nich žmurkol ľavým okom. Okánik, ako najsmelší zo všetkých, sa mu prihovoril.

"Strom, rozumieš mojej reči a máš nejaké meno?" spýtal sa ho.

"Pravdaže že rozumiem a volám sa Zázračník" odpovedal strom.

"Zvláštne meno" čudovala sa myška Bibka. "A prečo sa tak voláš? Robíš nejaké zázraky alebo kúzla?"

"Je to úplne inakšie", povie tajnostkársky Zázračník. "Kto stojí pod mojou košatou zelenou korunou a objíma moje hnedé drevené telo, splní sa mu to, čo si najviac praje."

"Neverím", vykríkne Simonka. "Dokáž to!"

"Nie je to také ľahké dokázať", vysvetľuje Zázračník. "Najprv mi musíš veriť, že je to tak a to želanie sa ti splní, len keď si to veľmi veľmi praješ."

Kamaráti sa pozerajú najprv na seba, potom neveriacky na strom, potom znovu na seba a Hnedúšik vraví: "Ja to skúsim ako prvý!"

Pristúpil bližšie k Zázračníkovi, tuho sa oň oprel, pretože nemal ruky a myslel na to, aké by bolo krásne, keby mu narástli aspoň malé ruky a nohy, aby sa mu lepšie chodilo po svete . Stál pod zelenou korunou Zázračníka, tlačil sa celou silou na jeho drevené telo, ostatní sa na to pozerali a vtom Hnedúšik zacítil také divné svrbenie a zrazu si všimol, že Zázračníka objíma malými rúčkami a je aj vyšší. Neveriacky si obzeral svoje maličké rúčky a dupkal maličkými nožičkami. Začal si tlieskať a ostatní sa pridali k nemu.

"Hurá, hurá", vykrikoval natešený, vyskakoval, spieval znovu tú pesničku, ktorej nik nerozumel a usmieval sa od ucha k uchu. Zrazu si uvedomil, že sa Zázračníkovi nepoďakoval.

"Ďakujem ti, zázračný strom, skutočne ti veľmi ďakujem" opakoval celý rozžiarený Hnedúšik.

Zázračník sa spokojne usmieval a tentoraz žmurkal svojim pravým okom.

Na dážďovke Renátke tiež bolo vidieť, že by si veľmi niečo želala, ale akoby nemala odvahu . Zázračník si to všimol a opýtal sa: "Renátka, máš želanie, ktoré by si si veľmi veľmi chcela splniť?"

"Mám", odpovedala nesmelým hláskom Renátka.

"Postav sa ku mne, obtoč sa okolo môjho dreveného tela a silne mysli na svoje želanie", vraví jej Zázračník.

"Dobre", zašepkala Renátka.

Pritlačila sa ku kmeňu zázračníka a obtočila ho pokiaľ jej dĺžka stačila. Nadýchla sa a myslela na to, aké by to bolo krásne, keby na bokoch svojho tela mala také maličké korčule, ktorým deti hovoria inlajny. Už by jej prieskumy okolia netrvali tak dlho a vládala by držať krok aj s myškou Bibkou a dievčatkom Simonkou. Tak tuho myslela na svoje tajné želanie, až sa celá spotila. A vtom tiež pocítila také čudné pálenie a keď otvorila oči, videla na svojich bokoch presne také korčule aké si želala. Rozbehla sa ako namydlený blesk, korčuľovala okolo Zázračníka, nahlas sa smiala a niečo vykrikovala, ale bola taká rýchla, že jej nik nerozumel. Keď sa trochu unavila, urobila pred Zázračníkom malú piruetu a vraví mu: "Zázračník, ani neviem, ako sa ti mám poďakovať. Povedz, čo by si ty chcel, všetko, čo bude v mojich silách, ti splním."

Zázračník zažmurkal pre zmenu obidvomi očami a celý červený povedal: "Ďakujem za tvoju ochotu, Renátka, ale ja skutočne nič nepotrebujem. Som šťastný, keď môžem pomáhať iným."

A zrazu začali všetci tlieskať.

Chcete vedieť, či mali aj ostatní z našej veselej družiny nejaké želania? Počkajte si na ďalšiu rozprávku.

Traja kamaráti

Naša veselá trojica urobila len pár krokov a zbadala pred sebou na strome vykúkať tri hlavy. Simonka, Renátka a Bibka zastali a báli sa pohnúť z miesta. Vtom sa zo stromu ozvalo:

"Chichi, ony sa nás asi boja!"

"Prečo by sme sa vás mali báť?" ozvala sa najsmelšia myška Bibka. "Len sme nečakali, že tak rýchlo niekoho stretneme."

"A kto ste?", opýtala sa už smelšie Simonka.

"Sme traja kamaráti. Ten biely je Okánik, pod ním ten ružový je Nosánik a ja som Hnedúšik", odpovedal im Hnedúšik a veselo na ne žmurkol. "Vždy všetko robíme spolu, je nám stále veselo a len tak sa túlame po svete a zažívame veselé dobrodružstvá".

A začali vyspevovať bláznivú pesničku v akejsi divnej reči, ktorej ani jedna z nich troch nerozumela. Lenže melódia tej pesničky bola taká chytľavá ako chrípka v Simonkinej škôlke a tak sa všetky tri začali vrtieť a tancovať a tlieskali si pritom rúčkami. Samozrejme, že Renátka nie, lebo žiadne nemá a Simonka si tlieskala labkami.

Keď dospievali a dotancovali, opýtali sa ich traja kamaráti, či vedia, z čoho sú. Všetky tri zavrteli hlávkami, že veru ani tušenia nemajú.

"Ja som z vyšľahaných vaječných bielkov a som ochutený bielučkým cukrom", pýši sa Okánik. "A moje oči sú z tej najlepšej čokolády. Bol som pripravený na oslavu narodenín chlapca, ktorého doma volajú Emil a veru nechcelo sa mi ešte skončiť v jeho brušku bez toho, aby som poznal svet", vysvetľoval.

"Nosánik je upečený z vynikajúceho piškótového cesta, namiesto ušiek má lieskové orechy a nos je z marcipánu", vysvetľuje ďalej Okánik. "Jeho som stretol, keď som sa spustil z balkóna na ulicu. Práve vyskočil z výkladu v cukrárni. Už tam vraj ležal príliš dlho a tak sa trošku začal nudiť", pokračoval Okánik vo vysvetľovaní.

"No a Hnedúšik je celý čokoládový, len očká a ústa sú z lentiliek" rozpráva Okánik a v očkách mu žiaria také maličké iskričky. "Podarilo sa mu újsť v poslednej chvíli. Dievčatko Leontínka si ho už už chcelo vopchať do úst. Našťastie sa jej kýchlo a tak jej Hnedúšik vypadol z prštekov a odgúľal sa preč. Stretli sme sa všetci traja na jednej ulici a hneď sme si padli do oka", povedal Okánik a znovu šibalsky žmurkol na Simonku, dážďovku Renátku a myšku Bibku. "A tak teraz putujeme, aby sme konečne videli, ako to vo svete vyzerá".

"To je výbornééé", zakričali všetky tri naraz. "Môžeme ísť spolu", povedali jednohlasne.

"Súhlasíme" povedal Nosánik a celý sa pritom začervenal. "Ale musíte nám sľúbiť, že nás nikdy nezjete! Ani keď budete veľmi hladné!"

Simonka sa pozrela na Renátku, Renátka na Bibku a všetky tri súhlasne prikývli. Renátke také veci nechutia a Simonka s Bibkou to nejako vydržia a keď bude treba, nájdu si niečo iné.

Traja kamaráti zliezli zo stromu a kráčali za Simonkou, Renátkou a Bibkou, spievali znovu tú svoju nezrozumiteľnú pesničku a tešili sa na svet.

Zázračný strom

Zrazu zastali pod veľkým stromom. Simonka ho poznala. Stál neďaleko pieskoviska
a niekedy si pod ním hľadala rozhádzané hračky.

"Zlož ma dole!", povedala Renátka. "Som veľmi hladná, musím niečo zhltnúť".

Simonka začala tuho rozmýšľať, čo asi môžu dážďovky jesť. Vôbec nič jej neprichádzalo na rozum, tak sa jej to jednoducho opýtala.

"Renátka, čo papajú dážďovky?"

"Ty to fakt nevieš?", začudovala sa dážďovka. "No predsa lístie a všetko, čo nájdeme v zemi a pod ňou, myslím tým korienky a tak" a usmiala sa na Simonku.

"No, ja by som to určite nejedla", uškrnula sa Simonka. "Ja mám radšej tvarohové krémiky, sladkosti, mrkvičku, ovocie ale aj páročky."

Vtom si Simonka všimla na strome sivú myšku. "Pozri Renátka, rýchlo sa pozri na tamten konár!" kričala.

"Čo sa deje?!"

"Nevidíš, je tam myška v krásnych šatôčkach", kričí ešte stále prekvapená Simonka.

"Tak na ňu zavolaj, možno s nami pôjde na prechádzku", hovorí Renátka.

Myška sa veru nedala dlho núkať. Bola šťastná, že jej nebude smutno a zažije s novými priateľkami zaujímavé dobrodružstvá. A keďže ešte nemala žiadne meno, veľmi rýchle pristala na svoje nové : Bibka.

Bibka im rozprávala, že zatiaľ po svete putuje celkom sama, lebo sa k nej nechcel nik pridať. Krtko bol lenivý a vyhováral sa na prácu. Musí vykopať dlhokánsku chodbu, aby sa dostal na druhý koniec hriadky s mrkvou, pretože sa mu zdá, že tam rastú oveľa krajšie a sladšie mrkvičky. Bibkin braček je lenivý odjakživa. Vôbec nič sa mu nechce robiť a len čaká, čo mu Bibka zo svojich výprav za potravou prinesie. Už je taký tučný, že sa ani do diery nezmestí a tak spáva pod veľkou hromadou dreva v šope. A krásny farebný motýlik, ktorého tak rada naháňala, odletel niekam veľmi veľmi ďaleko a nevzal ju so sebou. Bibka sa rozhodla, že si sadne na strom a bude čakať, či sa niekto neobjaví. Je veľmi rada, že ju zbadali a chcú ju vziať so sebou.

A tak sa Simonka, dážďovka Renátka a myška Bibka vybrali objavovať svet.

Zvedavá dážďovka

Dievčatko Simonka sa raz hralo na pieskovisku, pieklo koláčiky všetkého druhu a dokonca sa mu podarila aj krásna bábovka. Práve keď ňou chcelo ponúknuť svoju bábiku Emmku, vykukla z nej dážďovka. Najprv vystrčila len maličký kúsok svojho zapieskovaného telíčka, ale keď zbadala, že by mohla byť zjedená spolu s bábovkou, zapla sa na najvyššie obrátky a vystrelila zo svojho úkrytu ako petarda, ktorú ocko niekedy vystreľuje na Silvestra pred domom. Simonka sa v prvom momente veľmi vyľakala, pretože dážďovky nepatrili k jej obľúbeným zvieratkám. Keď však videla kozmickú rýchlosť, ktorou sa dážďovka snažila zachrániť, usmiala sa od ucha k uchu a prihovorila sa jej. Dážďovka najprv nič nechápala, pretože tá veľká rýchlosť vystrašila aj ju samotnú, ale potom si uvedomila, že to malé dievčatko, ktoré nikdy v živote nevidela, sa rozpráva s ňou.

"Ako sa voláš?" pýtala sa Simonka.

"Ty nevieš, že dážďovky nemávajú mená?" odvetila jej dážďovka.

"Tak ťa budem volať dážďovka Renátka", povedalo jej dievčatko.

Dážďovke sa nové meno celkom páčilo. Ešte nikdy sa nijako nevolala. Krútila sa na posledných článkoch svojho chudého telíčka a tancovala neznámy dážďovkový tanček. Dievčatko sa ju snažilo napodobniť.

Zrazu dážďovka Renátka navrhla Simonke, aby sa spolu vybrali na prechádzku. Simonke sa to páčilo, ale pre istotu sa opýtala: "Nepôjdeme ďaleko, však?".

"Jasnačka", usmiala sa Renátka. "Predsa dobre viem, že malé dievčatká nesmú bez rodičov ani na krok!", mrkla na ňu šibalsky. "Len sa trochu poobzeráme po okolí" povedala dážďovka Renátka. "Už som sa dávno nebola s nikým poprechádzať", vzdychla a ukazovala Simonke cestu, ktorou pôjdu za tajomstvami.

Simonka veselo poskakovala, spievala si pesničku, ktorú vymyslela úplne sama a už sa nevedela dočkať, kam ju dážďovka Renátka zavedie. Od vzrušenia mala červené líčka. "Pohni", kričala na dážďovku, takýmto pomalým tempom sa nikam nedostaneme.

"Zober ma na ruky", povedala Renátka "budeme rýchlejšie".

Simonka zobrala dážďovku Renátku do rúk a vôbec si neuvedomila, že doteraz pri pohľade na dážďovky kričala tak, ako pri injekciách. Poskakujúc išla v ústrety svojim novým dobrodružstvám......

O rozprávkovom domčeku

Dievčatko Simonka dostalo na Vianoce pod stromček krásny domček pre bábiky. Už si dávno želalo vlastniť takú krásnu hračku, v ktorej by sa jej bábiky cítili ako v paláci. Potom si spomenulo, že stará mama jej raz rozprávala, ako si robievala domček pre bábiky, keď bola ona malá. Dievčatko si síce nedokázalo predstaviť starú mamu ako malé decko, ale pri jej rozprávaní o časoch veľmi veľmi dávno, sa dalo zatiahnuť do deja a takmer nedýchalo.

Stará mama rozprávala:

"Keď som bola malé dievčatko, moji rodičia nemali veľa peňazí. A tak mi moja stará mama pomohla urobiť si domček pre maličké bábiky, s ktorými som sa rada hrávala. Zobrali sme veľkú krabicu z topánok, na dno krabice nalepili peknú látku, ktorá bola koberec. Potom sme začali vyrábať nábytok. Potrebovali sme k tomu veľmi veľa zápalkových krabičiek, samozrejme prázdnych, a tie sme oblepili krásnym lesklým farebným papierom. Niektoré krabičky sme lepom pospájali a dostali sme vysoké skrine. Na jednej strane sme krabičku pozdĺžne prerezali a hneď sme mali otváracie dvere na skrini. Každá skrinka mala inú veľkosť a inú farbu. Stôl sme urobili z troch na seba nalepených krabičiek a zakryli sme ho látkou - to bol obrus. Dokonca sme si dokázali urobiť aj fotelky. Steny krabice sme oblepili ďalším farebným papierom a nalepili tam malé obrázočky, ktoré predstavovali obrazy na stenách." Dokonca sme vyrezali aj okná a urobili na ne záclonky.

"Stará mama, nevymýšľaš si? To sa asi nedá urobiť. Veď nábytok sa predsa kupuje!", pýta sa neveriacky Simonka.
"Ak mi neveríš, tak ti presne takú izbičku pre bábiky urobím, ak budeš chcieť", odpovedá Simonke stará mama.
"Prosím, prosím, urob mi takú", žobroní Simonka. A starú mamu vtom napadne skvelá myšlienka. Simonka bude mať o chvíľu narodeniny a toto bude jej prekvapenie pre ňu. A ešte jej k tomu urobí aj handorvú bábiku. Presne takú, akú mávala ona v detstve. Bola jej najobľúbenejšia. Dala sa nosiť všade so sebou a nikdy netlačila v postieľke.

Keď nastal deň Simonkiných narodenín, nevedelo sa dievčatko dočkať a celé netrpezlivé čakalo, aké darčeky jej prinesú starí rodičia. Vždy sa na ne tešilo, lebo starí rodičia jej zvyčajne doniesli najkrajšie darčeky. Stará mama pomáhala Simonke s vybaľovaním...a zrazu len začula taký piskot, že jej takmer ušný bubienok praskol.

Všetky darčeky, aké kedy dovtedy Simonka dostala, zrazu ostali ležať nepovšimnuté a najobľúbenejšou sa stala handrová bábika starej mamy s malou izbičkou zo škatule na topánky a krásnym farebným nábytkom....

"Starká, od čoho je zrazu mokrá moja izbička?", zvedavo sa pýta Simonka.
Stará mama sa usmeje a rýchlo si vreckovkou utrie zaslzené oči.
"Starká, ty plačeš, prečo?", nechápe dievčatko.
"To nič, len som si na niečo spomenula", odpovedá starká a snaží sa usmievať.
"Starká, pamätej si! V mojej izbičke sa neplače. V mojej izbičke žijú šťastné bábiky!", vraví vnučka a celá rozhorúčená objíme svoju milovanú starú mamu.

O jogurtových činkách

Žila raz v jednom dome uprostred sídliska malá Anička s krásnymi dlhými vláskami, do ktorých jej mamička každé ráno zapínala prekrásne pukačky. Niekedy ju pri česaní ťahala za vlasy a Anička to už nemohla vydržať, ale musela, keď chcela byť krásna. Veľmi rada sa fintila, ako všetky dievčatká v škôlke. Pretŕčali sa pred chlapcami, ale tých aj tak najviac zaujímali autá a stavebnice. A tak sa dievčatká museli hrať spolu . Jedného dňa, keď boli všetky deti na dvore a šantili tam, spadla Anička z preliezačky a veľmi ju bolela nožička. Nemohla sa na ňu vôbec postaviť. Pani učiteľka musela zavolať mamičku a otecka, aby s ňou išli do nemocnice. V nemocnici jej nožičku odfotili a ujo doktor povedal, že ju má zlomenú a musia ju zabaliť do pevnej snehovej perinky, aby sa jej kostičky zrástli. Lenže tá perinka nebola naozaj snehová, lebo bola veľmi veľmi ťažká a Anička s ňou nevládala chodiť. Tá perinka bola zo sadry. To je skoro ako krieda, s ktorou vždy kreslila po tabuli a chodníku, ale jej bola prenáramne veľa a nedalo sa s ňou kresliť. Ale mohlo sa kresliť na ňu a doma to hneď vyskúšali. Mamička jej na ňu nakreslila kvietky a ocko preliezačku.

Ujo doktor v nemocnici Aničke povedal, že má slabé kostičky a niečo s tým treba robiť. Ale povedzte, dá sa niečo robiť s kostičkami, keď ich ani nevidíme?! A vlastne ani poriadne nevieme, že ich máme? Pravdaže sa dá. Kostičky musíme posiľňovať, tak ako keď ocko chodí cvičiť do posiľňovne. Vtedy si ich vraj tiež posiľuje. Ale môže Anička chodiť do posiľňovne? Jasné, že nemôže. Tam deti nesmú! Tak čo teda urobíme s tými kostičkami?

Ujo doktor povedal, že detičky musia jesť veľa jogurtov, piť mliečko a papať syry, aby mali kostičky pevné ako zo železa. Ale čo je to železo? Železo sú napríklad tie rúrky na preliezačke, z ktorých padla Anička. Alebo dopravné značky. Tie sú tiež zo železa. No dobre. A to z jogurtu, syra a mlieka budú tie kostičky ako zo železa?
"Áno budú", povedal ujo doktor. "Predstav si Anička, že keď budeš všetky tieto veci papať, bude to, ako keby tvoje kostičky cvičili s činkami. Raz budú mať činky jogurtové, potom syrové a najradšej cvičia s mliečkovými. V jednej ruke jeden ružový hrnček mliečka a v druhej jeden biely. Budeš úplne ako ocko."

A tak Anička začala každý deň pekne posiľňovať. Mala výhodu, lebo jej kostičky sa nemuseli prezliekať do športového úboru, ani nemuseli sadnúť na električku a ísť do posiľňovne. Pekne si sedeli na stoličke a cvičili ostošesť. Keď Aničke dávali v nemocnici dolu snehovú perinku, pardón sadru, vyskúšali jej kostičky, či sú pevnejšie. Ujo doktor nechcel veriť vlastným očiam. Anička mala kosti ako zo železa.

Keď sa vrátila do škôlky, všetkým kamarátkam porozprávala, ako jej kostičky cvičia a tie jej potichu závideli. A keďže chceli byť aj ostatné dievčatká krásne a mať silné kostičky, začali posiľňovať tiež. Vlastne hohó, začali posiľňovať ich kostičky a dvíhali poháriky s jogurtmi až nad hlavu.

O maškrtných jazýčkoch a vodnej pištoli

Žilo raz jedno dievčatko a volalo sa Karolínka. Najradšej zo všetkého mala sladkosti. Na raňajky hrnček sladučkého kakavka s koláčikom, na desiatu lízatko alebo čokoládku, na obed sladké buchty, palacinky alebo najradšej nič a na večeru puding s keksíkom. Keď jej mamička dohovárala, že sa jej pokazia zúbky a bude ju bolieť bruško, len sa jej vysmiala alebo dokonca začala škriekať ako opica škorica. Viete ktorá? A takto to išlo deň za dňom.

Raz ráno počula mamička z Karolínkinej izby prenáramný krik. Celá roztrasená utekala k svojmu milovanému dievčatku a vôbec si nevedela vysvetliť príčinu toho ukrutného zavýjania. Najprv si myslela, že sa Karolínka znovu hrá na opicu, ale nebolo to tak. Karolínka sa zvíjala v posteli vo veľkých kŕčoch. V tvári bola zelená, ale napriek tomu mala vysokú horúčku. To mamička zistila okamžite, ako sa ukľudnila a priložila Karolínke ruku na čelo.
"Dievčatko moje zlaté, čo je ti?" ustarostene sa jej opýtala.
Ale dievčatko len revalo ako pavián, aby svojej bolesti dodalo náležitú vážnosť. O pár minút mamičke prezradilo, že ju preukrutááááááááááááánsky bolí bruško.
"Ale to je veľmi zle", povedala mamička. "Musíme ísť k ujovi doktorovi."
"Ja nechcem ísť k doktoroviiiiiiiiiiiiiiiiiiii", plakala Karolínka.
"Nič sa nedá robiť", povedala mamička a začala Karolínku umývať a obliekať.

Len čo ujo doktor Karolínku vo svojej ordinácii uvidel, hneď vedel koľká bije. Spýtal sa Karolínky čo najradšej jedáva a len si chytal hlavu do rúk. Neveril vlastným ušiam. Ako môže niekto zjesť toľko sladkostí?!
"Vôbec sa nedivím, že ťa to bruško tak veľmi bolí, Karolínka", povedal. "Ale ja som tu na to, aby som ti pomohol."
A začal jej rozprávať príbeh o zelených príšerkách.

Zelené príšerky sú asi také veľké ako gumenné cukríky. Veľmi milujú sladkosti a ešte viac brušká detičiek, ktoré najradšej zo všetkého papajú sladké. Čakajú na svoje detičky na ihriskách, v škôlke, v kine, teda všade, kde detičky radi chodia. Keď sa im usadia v brušku, začnú si v ňom zariaďovať svoj byt. A cítia sa v ňom naozaj ako doma. Ale tieto príšerky veľmi radi tancujú, zabávajú sa a okrem toho, keď už sú riadne roztatárené, začnú piť pivo a fajčiť veľké hrubé cigary. A samozrejme, že popol odklepávajú do bruška. A vtedy začne detičky bruško aj poriadne bolieť. A príšerky začnú tancovať ako divé a dupať v brušku svojimi ťažkými čižmami. A to už nemôže vydržať žiadne bruško!

"A tak, milá moja Karolínka, teraz ti ja musím tieto príšerky vyhnať von", povedal ujo doktor.
"Áno, áno, vyžeňte mi ich, ja nechcem, aby ma bolelo bruško, ja nechcem príšerkyyyyyyyyy", revala Karolínka. "A ako mi ich vyženiete?" spýtala sa ešte bojazlivo.
"Vieš, vezmem si takú malú vodnú pištoľku a vstreknem ti do zadočku zázračnú tekutinu, ktorej sa tvoje príšerky boja ako ty ovocia a zeleninky", odpovedal jej ujo doktor. "A nebude to bolieť?" vyzvedala Karolínka. "Noooooo, trošičku bude, ale oveľa menej ako tie príšerky!" utešoval ju ujo doktor.
Karolínka si ľahla na posteľ a ujo doktor jej pichol záchrannú injekciu. Prečo záchrannú? No preto, že ju mala zachrániť pred príšerkami. A chcete vedieť, kde sa tie príšerky podejú? To chcela aj Karolínka. Ujo doktor povedal, že keď začne zázračná tekutina účinkovať, vezmú príšerky nohy na plecia a budú fujazdiť kade ľahšie.
"A keď pôjdeš z nemocnice na parkovisko, určite ich tam niekde uvidíš", povedal ujo doktor Karolínke. Musela mu ešte sľúbiť, že už nebude do bruška pchať len samé sladkosti, ale začne papať to, čo jej mamička pripraví a keď bude dobrá, za odmenu určite dostane aj nejakú čokoládku alebo cukrík. Samozrejme, že si nesmie zabudnúť umyť zúbky. Pretože príšerky sa radi vracajú a medzi zúbkami sa hrávajú na skrývačku a niekdy tam hľadajú poklady a urobia do zúbkov obrovské diery. Potom ich musí vyháňať ujo zubár svojou zázračnou vŕtačkou.
Karolínka všetko sľúbila, lebo už NIKDY v živote nechcela zažiť tú hroznú bolesť. Keď s mamičkou prichádzala k autu na parkovisku, videla ako spoza stromu vykúka jedna zelená príšerka. Na hlave mala zelený klobúk, v jednej ruke pohár piva a v druhej hrubú cigaru. A už sa obzerala po nejakom chlapcovi, ktorý v ruke držal obrovskú ružovú cukrovú vatu. ...