O jogurtových činkách

Žila raz v jednom dome uprostred sídliska malá Anička s krásnymi dlhými vláskami, do ktorých jej mamička každé ráno zapínala prekrásne pukačky. Niekedy ju pri česaní ťahala za vlasy a Anička to už nemohla vydržať, ale musela, keď chcela byť krásna. Veľmi rada sa fintila, ako všetky dievčatká v škôlke. Pretŕčali sa pred chlapcami, ale tých aj tak najviac zaujímali autá a stavebnice. A tak sa dievčatká museli hrať spolu . Jedného dňa, keď boli všetky deti na dvore a šantili tam, spadla Anička z preliezačky a veľmi ju bolela nožička. Nemohla sa na ňu vôbec postaviť. Pani učiteľka musela zavolať mamičku a otecka, aby s ňou išli do nemocnice. V nemocnici jej nožičku odfotili a ujo doktor povedal, že ju má zlomenú a musia ju zabaliť do pevnej snehovej perinky, aby sa jej kostičky zrástli. Lenže tá perinka nebola naozaj snehová, lebo bola veľmi veľmi ťažká a Anička s ňou nevládala chodiť. Tá perinka bola zo sadry. To je skoro ako krieda, s ktorou vždy kreslila po tabuli a chodníku, ale jej bola prenáramne veľa a nedalo sa s ňou kresliť. Ale mohlo sa kresliť na ňu a doma to hneď vyskúšali. Mamička jej na ňu nakreslila kvietky a ocko preliezačku.

Ujo doktor v nemocnici Aničke povedal, že má slabé kostičky a niečo s tým treba robiť. Ale povedzte, dá sa niečo robiť s kostičkami, keď ich ani nevidíme?! A vlastne ani poriadne nevieme, že ich máme? Pravdaže sa dá. Kostičky musíme posiľňovať, tak ako keď ocko chodí cvičiť do posiľňovne. Vtedy si ich vraj tiež posiľuje. Ale môže Anička chodiť do posiľňovne? Jasné, že nemôže. Tam deti nesmú! Tak čo teda urobíme s tými kostičkami?

Ujo doktor povedal, že detičky musia jesť veľa jogurtov, piť mliečko a papať syry, aby mali kostičky pevné ako zo železa. Ale čo je to železo? Železo sú napríklad tie rúrky na preliezačke, z ktorých padla Anička. Alebo dopravné značky. Tie sú tiež zo železa. No dobre. A to z jogurtu, syra a mlieka budú tie kostičky ako zo železa?
"Áno budú", povedal ujo doktor. "Predstav si Anička, že keď budeš všetky tieto veci papať, bude to, ako keby tvoje kostičky cvičili s činkami. Raz budú mať činky jogurtové, potom syrové a najradšej cvičia s mliečkovými. V jednej ruke jeden ružový hrnček mliečka a v druhej jeden biely. Budeš úplne ako ocko."

A tak Anička začala každý deň pekne posiľňovať. Mala výhodu, lebo jej kostičky sa nemuseli prezliekať do športového úboru, ani nemuseli sadnúť na električku a ísť do posiľňovne. Pekne si sedeli na stoličke a cvičili ostošesť. Keď Aničke dávali v nemocnici dolu snehovú perinku, pardón sadru, vyskúšali jej kostičky, či sú pevnejšie. Ujo doktor nechcel veriť vlastným očiam. Anička mala kosti ako zo železa.

Keď sa vrátila do škôlky, všetkým kamarátkam porozprávala, ako jej kostičky cvičia a tie jej potichu závideli. A keďže chceli byť aj ostatné dievčatká krásne a mať silné kostičky, začali posiľňovať tiež. Vlastne hohó, začali posiľňovať ich kostičky a dvíhali poháriky s jogurtmi až nad hlavu.

O maškrtných jazýčkoch a vodnej pištoli

Žilo raz jedno dievčatko a volalo sa Karolínka. Najradšej zo všetkého mala sladkosti. Na raňajky hrnček sladučkého kakavka s koláčikom, na desiatu lízatko alebo čokoládku, na obed sladké buchty, palacinky alebo najradšej nič a na večeru puding s keksíkom. Keď jej mamička dohovárala, že sa jej pokazia zúbky a bude ju bolieť bruško, len sa jej vysmiala alebo dokonca začala škriekať ako opica škorica. Viete ktorá? A takto to išlo deň za dňom.

Raz ráno počula mamička z Karolínkinej izby prenáramný krik. Celá roztrasená utekala k svojmu milovanému dievčatku a vôbec si nevedela vysvetliť príčinu toho ukrutného zavýjania. Najprv si myslela, že sa Karolínka znovu hrá na opicu, ale nebolo to tak. Karolínka sa zvíjala v posteli vo veľkých kŕčoch. V tvári bola zelená, ale napriek tomu mala vysokú horúčku. To mamička zistila okamžite, ako sa ukľudnila a priložila Karolínke ruku na čelo.
"Dievčatko moje zlaté, čo je ti?" ustarostene sa jej opýtala.
Ale dievčatko len revalo ako pavián, aby svojej bolesti dodalo náležitú vážnosť. O pár minút mamičke prezradilo, že ju preukrutááááááááááááánsky bolí bruško.
"Ale to je veľmi zle", povedala mamička. "Musíme ísť k ujovi doktorovi."
"Ja nechcem ísť k doktoroviiiiiiiiiiiiiiiiiiii", plakala Karolínka.
"Nič sa nedá robiť", povedala mamička a začala Karolínku umývať a obliekať.

Len čo ujo doktor Karolínku vo svojej ordinácii uvidel, hneď vedel koľká bije. Spýtal sa Karolínky čo najradšej jedáva a len si chytal hlavu do rúk. Neveril vlastným ušiam. Ako môže niekto zjesť toľko sladkostí?!
"Vôbec sa nedivím, že ťa to bruško tak veľmi bolí, Karolínka", povedal. "Ale ja som tu na to, aby som ti pomohol."
A začal jej rozprávať príbeh o zelených príšerkách.

Zelené príšerky sú asi také veľké ako gumenné cukríky. Veľmi milujú sladkosti a ešte viac brušká detičiek, ktoré najradšej zo všetkého papajú sladké. Čakajú na svoje detičky na ihriskách, v škôlke, v kine, teda všade, kde detičky radi chodia. Keď sa im usadia v brušku, začnú si v ňom zariaďovať svoj byt. A cítia sa v ňom naozaj ako doma. Ale tieto príšerky veľmi radi tancujú, zabávajú sa a okrem toho, keď už sú riadne roztatárené, začnú piť pivo a fajčiť veľké hrubé cigary. A samozrejme, že popol odklepávajú do bruška. A vtedy začne detičky bruško aj poriadne bolieť. A príšerky začnú tancovať ako divé a dupať v brušku svojimi ťažkými čižmami. A to už nemôže vydržať žiadne bruško!

"A tak, milá moja Karolínka, teraz ti ja musím tieto príšerky vyhnať von", povedal ujo doktor.
"Áno, áno, vyžeňte mi ich, ja nechcem, aby ma bolelo bruško, ja nechcem príšerkyyyyyyyyy", revala Karolínka. "A ako mi ich vyženiete?" spýtala sa ešte bojazlivo.
"Vieš, vezmem si takú malú vodnú pištoľku a vstreknem ti do zadočku zázračnú tekutinu, ktorej sa tvoje príšerky boja ako ty ovocia a zeleninky", odpovedal jej ujo doktor. "A nebude to bolieť?" vyzvedala Karolínka. "Noooooo, trošičku bude, ale oveľa menej ako tie príšerky!" utešoval ju ujo doktor.
Karolínka si ľahla na posteľ a ujo doktor jej pichol záchrannú injekciu. Prečo záchrannú? No preto, že ju mala zachrániť pred príšerkami. A chcete vedieť, kde sa tie príšerky podejú? To chcela aj Karolínka. Ujo doktor povedal, že keď začne zázračná tekutina účinkovať, vezmú príšerky nohy na plecia a budú fujazdiť kade ľahšie.
"A keď pôjdeš z nemocnice na parkovisko, určite ich tam niekde uvidíš", povedal ujo doktor Karolínke. Musela mu ešte sľúbiť, že už nebude do bruška pchať len samé sladkosti, ale začne papať to, čo jej mamička pripraví a keď bude dobrá, za odmenu určite dostane aj nejakú čokoládku alebo cukrík. Samozrejme, že si nesmie zabudnúť umyť zúbky. Pretože príšerky sa radi vracajú a medzi zúbkami sa hrávajú na skrývačku a niekdy tam hľadajú poklady a urobia do zúbkov obrovské diery. Potom ich musí vyháňať ujo zubár svojou zázračnou vŕtačkou.
Karolínka všetko sľúbila, lebo už NIKDY v živote nechcela zažiť tú hroznú bolesť. Keď s mamičkou prichádzala k autu na parkovisku, videla ako spoza stromu vykúka jedna zelená príšerka. Na hlave mala zelený klobúk, v jednej ruke pohár piva a v druhej hrubú cigaru. A už sa obzerala po nejakom chlapcovi, ktorý v ruke držal obrovskú ružovú cukrovú vatu. ...