Žila raz v jednom dome uprostred sídliska malá Anička s krásnymi dlhými vláskami, do ktorých jej mamička každé ráno zapínala prekrásne pukačky. Niekedy ju pri česaní ťahala za vlasy a Anička to už nemohla vydržať, ale musela, keď chcela byť krásna. Veľmi rada sa fintila, ako všetky dievčatká v škôlke. Pretŕčali sa pred chlapcami, ale tých aj tak najviac zaujímali autá a stavebnice. A tak sa dievčatká museli hrať spolu . Jedného dňa, keď boli všetky deti na dvore a šantili tam, spadla Anička z preliezačky a veľmi ju bolela nožička. Nemohla sa na ňu vôbec postaviť. Pani učiteľka musela zavolať mamičku a otecka, aby s ňou išli do nemocnice. V nemocnici jej nožičku odfotili a ujo doktor povedal, že ju má zlomenú a musia ju zabaliť do pevnej snehovej perinky, aby sa jej kostičky zrástli. Lenže tá perinka nebola naozaj snehová, lebo bola veľmi veľmi ťažká a Anička s ňou nevládala chodiť. Tá perinka bola zo sadry. To je skoro ako krieda, s ktorou vždy kreslila po tabuli a chodníku, ale jej bola prenáramne veľa a nedalo sa s ňou kresliť. Ale mohlo sa kresliť na ňu a doma to hneď vyskúšali. Mamička jej na ňu nakreslila kvietky a ocko preliezačku.
Ujo doktor v nemocnici Aničke povedal, že má slabé kostičky a niečo s tým treba robiť. Ale povedzte, dá sa niečo robiť s kostičkami, keď ich ani nevidíme?! A vlastne ani poriadne nevieme, že ich máme? Pravdaže sa dá. Kostičky musíme posiľňovať, tak ako keď ocko chodí cvičiť do posiľňovne. Vtedy si ich vraj tiež posiľuje. Ale môže Anička chodiť do posiľňovne? Jasné, že nemôže. Tam deti nesmú! Tak čo teda urobíme s tými kostičkami?
Ujo doktor povedal, že detičky musia jesť veľa jogurtov, piť mliečko a papať syry, aby mali kostičky pevné ako zo železa. Ale čo je to železo? Železo sú napríklad tie rúrky na preliezačke, z ktorých padla Anička. Alebo dopravné značky. Tie sú tiež zo železa. No dobre. A to z jogurtu, syra a mlieka budú tie kostičky ako zo železa?
"Áno budú", povedal ujo doktor. "Predstav si Anička, že keď budeš všetky tieto veci papať, bude to, ako keby tvoje kostičky cvičili s činkami. Raz budú mať činky jogurtové, potom syrové a najradšej cvičia s mliečkovými. V jednej ruke jeden ružový hrnček mliečka a v druhej jeden biely. Budeš úplne ako ocko."
A tak Anička začala každý deň pekne posiľňovať. Mala výhodu, lebo jej kostičky sa nemuseli prezliekať do športového úboru, ani nemuseli sadnúť na električku a ísť do posiľňovne. Pekne si sedeli na stoličke a cvičili ostošesť. Keď Aničke dávali v nemocnici dolu snehovú perinku, pardón sadru, vyskúšali jej kostičky, či sú pevnejšie. Ujo doktor nechcel veriť vlastným očiam. Anička mala kosti ako zo železa.
Keď sa vrátila do škôlky, všetkým kamarátkam porozprávala, ako jej kostičky cvičia a tie jej potichu závideli. A keďže chceli byť aj ostatné dievčatká krásne a mať silné kostičky, začali posiľňovať tiež. Vlastne hohó, začali posiľňovať ich kostičky a dvíhali poháriky s jogurtmi až nad hlavu.
Ujo doktor v nemocnici Aničke povedal, že má slabé kostičky a niečo s tým treba robiť. Ale povedzte, dá sa niečo robiť s kostičkami, keď ich ani nevidíme?! A vlastne ani poriadne nevieme, že ich máme? Pravdaže sa dá. Kostičky musíme posiľňovať, tak ako keď ocko chodí cvičiť do posiľňovne. Vtedy si ich vraj tiež posiľuje. Ale môže Anička chodiť do posiľňovne? Jasné, že nemôže. Tam deti nesmú! Tak čo teda urobíme s tými kostičkami?
Ujo doktor povedal, že detičky musia jesť veľa jogurtov, piť mliečko a papať syry, aby mali kostičky pevné ako zo železa. Ale čo je to železo? Železo sú napríklad tie rúrky na preliezačke, z ktorých padla Anička. Alebo dopravné značky. Tie sú tiež zo železa. No dobre. A to z jogurtu, syra a mlieka budú tie kostičky ako zo železa?
"Áno budú", povedal ujo doktor. "Predstav si Anička, že keď budeš všetky tieto veci papať, bude to, ako keby tvoje kostičky cvičili s činkami. Raz budú mať činky jogurtové, potom syrové a najradšej cvičia s mliečkovými. V jednej ruke jeden ružový hrnček mliečka a v druhej jeden biely. Budeš úplne ako ocko."
A tak Anička začala každý deň pekne posiľňovať. Mala výhodu, lebo jej kostičky sa nemuseli prezliekať do športového úboru, ani nemuseli sadnúť na električku a ísť do posiľňovne. Pekne si sedeli na stoličke a cvičili ostošesť. Keď Aničke dávali v nemocnici dolu snehovú perinku, pardón sadru, vyskúšali jej kostičky, či sú pevnejšie. Ujo doktor nechcel veriť vlastným očiam. Anička mala kosti ako zo železa.
Keď sa vrátila do škôlky, všetkým kamarátkam porozprávala, ako jej kostičky cvičia a tie jej potichu závideli. A keďže chceli byť aj ostatné dievčatká krásne a mať silné kostičky, začali posiľňovať tiež. Vlastne hohó, začali posiľňovať ich kostičky a dvíhali poháriky s jogurtmi až nad hlavu.