Zázračný strom

Zrazu zastali pod veľkým stromom. Simonka ho poznala. Stál neďaleko pieskoviska
a niekedy si pod ním hľadala rozhádzané hračky.

"Zlož ma dole!", povedala Renátka. "Som veľmi hladná, musím niečo zhltnúť".

Simonka začala tuho rozmýšľať, čo asi môžu dážďovky jesť. Vôbec nič jej neprichádzalo na rozum, tak sa jej to jednoducho opýtala.

"Renátka, čo papajú dážďovky?"

"Ty to fakt nevieš?", začudovala sa dážďovka. "No predsa lístie a všetko, čo nájdeme v zemi a pod ňou, myslím tým korienky a tak" a usmiala sa na Simonku.

"No, ja by som to určite nejedla", uškrnula sa Simonka. "Ja mám radšej tvarohové krémiky, sladkosti, mrkvičku, ovocie ale aj páročky."

Vtom si Simonka všimla na strome sivú myšku. "Pozri Renátka, rýchlo sa pozri na tamten konár!" kričala.

"Čo sa deje?!"

"Nevidíš, je tam myška v krásnych šatôčkach", kričí ešte stále prekvapená Simonka.

"Tak na ňu zavolaj, možno s nami pôjde na prechádzku", hovorí Renátka.

Myška sa veru nedala dlho núkať. Bola šťastná, že jej nebude smutno a zažije s novými priateľkami zaujímavé dobrodružstvá. A keďže ešte nemala žiadne meno, veľmi rýchle pristala na svoje nové : Bibka.

Bibka im rozprávala, že zatiaľ po svete putuje celkom sama, lebo sa k nej nechcel nik pridať. Krtko bol lenivý a vyhováral sa na prácu. Musí vykopať dlhokánsku chodbu, aby sa dostal na druhý koniec hriadky s mrkvou, pretože sa mu zdá, že tam rastú oveľa krajšie a sladšie mrkvičky. Bibkin braček je lenivý odjakživa. Vôbec nič sa mu nechce robiť a len čaká, čo mu Bibka zo svojich výprav za potravou prinesie. Už je taký tučný, že sa ani do diery nezmestí a tak spáva pod veľkou hromadou dreva v šope. A krásny farebný motýlik, ktorého tak rada naháňala, odletel niekam veľmi veľmi ďaleko a nevzal ju so sebou. Bibka sa rozhodla, že si sadne na strom a bude čakať, či sa niekto neobjaví. Je veľmi rada, že ju zbadali a chcú ju vziať so sebou.

A tak sa Simonka, dážďovka Renátka a myška Bibka vybrali objavovať svet.