Traja kamaráti

Naša veselá trojica urobila len pár krokov a zbadala pred sebou na strome vykúkať tri hlavy. Simonka, Renátka a Bibka zastali a báli sa pohnúť z miesta. Vtom sa zo stromu ozvalo:

"Chichi, ony sa nás asi boja!"

"Prečo by sme sa vás mali báť?" ozvala sa najsmelšia myška Bibka. "Len sme nečakali, že tak rýchlo niekoho stretneme."

"A kto ste?", opýtala sa už smelšie Simonka.

"Sme traja kamaráti. Ten biely je Okánik, pod ním ten ružový je Nosánik a ja som Hnedúšik", odpovedal im Hnedúšik a veselo na ne žmurkol. "Vždy všetko robíme spolu, je nám stále veselo a len tak sa túlame po svete a zažívame veselé dobrodružstvá".

A začali vyspevovať bláznivú pesničku v akejsi divnej reči, ktorej ani jedna z nich troch nerozumela. Lenže melódia tej pesničky bola taká chytľavá ako chrípka v Simonkinej škôlke a tak sa všetky tri začali vrtieť a tancovať a tlieskali si pritom rúčkami. Samozrejme, že Renátka nie, lebo žiadne nemá a Simonka si tlieskala labkami.

Keď dospievali a dotancovali, opýtali sa ich traja kamaráti, či vedia, z čoho sú. Všetky tri zavrteli hlávkami, že veru ani tušenia nemajú.

"Ja som z vyšľahaných vaječných bielkov a som ochutený bielučkým cukrom", pýši sa Okánik. "A moje oči sú z tej najlepšej čokolády. Bol som pripravený na oslavu narodenín chlapca, ktorého doma volajú Emil a veru nechcelo sa mi ešte skončiť v jeho brušku bez toho, aby som poznal svet", vysvetľoval.

"Nosánik je upečený z vynikajúceho piškótového cesta, namiesto ušiek má lieskové orechy a nos je z marcipánu", vysvetľuje ďalej Okánik. "Jeho som stretol, keď som sa spustil z balkóna na ulicu. Práve vyskočil z výkladu v cukrárni. Už tam vraj ležal príliš dlho a tak sa trošku začal nudiť", pokračoval Okánik vo vysvetľovaní.

"No a Hnedúšik je celý čokoládový, len očká a ústa sú z lentiliek" rozpráva Okánik a v očkách mu žiaria také maličké iskričky. "Podarilo sa mu újsť v poslednej chvíli. Dievčatko Leontínka si ho už už chcelo vopchať do úst. Našťastie sa jej kýchlo a tak jej Hnedúšik vypadol z prštekov a odgúľal sa preč. Stretli sme sa všetci traja na jednej ulici a hneď sme si padli do oka", povedal Okánik a znovu šibalsky žmurkol na Simonku, dážďovku Renátku a myšku Bibku. "A tak teraz putujeme, aby sme konečne videli, ako to vo svete vyzerá".

"To je výbornééé", zakričali všetky tri naraz. "Môžeme ísť spolu", povedali jednohlasne.

"Súhlasíme" povedal Nosánik a celý sa pritom začervenal. "Ale musíte nám sľúbiť, že nás nikdy nezjete! Ani keď budete veľmi hladné!"

Simonka sa pozrela na Renátku, Renátka na Bibku a všetky tri súhlasne prikývli. Renátke také veci nechutia a Simonka s Bibkou to nejako vydržia a keď bude treba, nájdu si niečo iné.

Traja kamaráti zliezli zo stromu a kráčali za Simonkou, Renátkou a Bibkou, spievali znovu tú svoju nezrozumiteľnú pesničku a tešili sa na svet.

Zázračný strom

Zrazu zastali pod veľkým stromom. Simonka ho poznala. Stál neďaleko pieskoviska
a niekedy si pod ním hľadala rozhádzané hračky.

"Zlož ma dole!", povedala Renátka. "Som veľmi hladná, musím niečo zhltnúť".

Simonka začala tuho rozmýšľať, čo asi môžu dážďovky jesť. Vôbec nič jej neprichádzalo na rozum, tak sa jej to jednoducho opýtala.

"Renátka, čo papajú dážďovky?"

"Ty to fakt nevieš?", začudovala sa dážďovka. "No predsa lístie a všetko, čo nájdeme v zemi a pod ňou, myslím tým korienky a tak" a usmiala sa na Simonku.

"No, ja by som to určite nejedla", uškrnula sa Simonka. "Ja mám radšej tvarohové krémiky, sladkosti, mrkvičku, ovocie ale aj páročky."

Vtom si Simonka všimla na strome sivú myšku. "Pozri Renátka, rýchlo sa pozri na tamten konár!" kričala.

"Čo sa deje?!"

"Nevidíš, je tam myška v krásnych šatôčkach", kričí ešte stále prekvapená Simonka.

"Tak na ňu zavolaj, možno s nami pôjde na prechádzku", hovorí Renátka.

Myška sa veru nedala dlho núkať. Bola šťastná, že jej nebude smutno a zažije s novými priateľkami zaujímavé dobrodružstvá. A keďže ešte nemala žiadne meno, veľmi rýchle pristala na svoje nové : Bibka.

Bibka im rozprávala, že zatiaľ po svete putuje celkom sama, lebo sa k nej nechcel nik pridať. Krtko bol lenivý a vyhováral sa na prácu. Musí vykopať dlhokánsku chodbu, aby sa dostal na druhý koniec hriadky s mrkvou, pretože sa mu zdá, že tam rastú oveľa krajšie a sladšie mrkvičky. Bibkin braček je lenivý odjakživa. Vôbec nič sa mu nechce robiť a len čaká, čo mu Bibka zo svojich výprav za potravou prinesie. Už je taký tučný, že sa ani do diery nezmestí a tak spáva pod veľkou hromadou dreva v šope. A krásny farebný motýlik, ktorého tak rada naháňala, odletel niekam veľmi veľmi ďaleko a nevzal ju so sebou. Bibka sa rozhodla, že si sadne na strom a bude čakať, či sa niekto neobjaví. Je veľmi rada, že ju zbadali a chcú ju vziať so sebou.

A tak sa Simonka, dážďovka Renátka a myška Bibka vybrali objavovať svet.

Zvedavá dážďovka

Dievčatko Simonka sa raz hralo na pieskovisku, pieklo koláčiky všetkého druhu a dokonca sa mu podarila aj krásna bábovka. Práve keď ňou chcelo ponúknuť svoju bábiku Emmku, vykukla z nej dážďovka. Najprv vystrčila len maličký kúsok svojho zapieskovaného telíčka, ale keď zbadala, že by mohla byť zjedená spolu s bábovkou, zapla sa na najvyššie obrátky a vystrelila zo svojho úkrytu ako petarda, ktorú ocko niekedy vystreľuje na Silvestra pred domom. Simonka sa v prvom momente veľmi vyľakala, pretože dážďovky nepatrili k jej obľúbeným zvieratkám. Keď však videla kozmickú rýchlosť, ktorou sa dážďovka snažila zachrániť, usmiala sa od ucha k uchu a prihovorila sa jej. Dážďovka najprv nič nechápala, pretože tá veľká rýchlosť vystrašila aj ju samotnú, ale potom si uvedomila, že to malé dievčatko, ktoré nikdy v živote nevidela, sa rozpráva s ňou.

"Ako sa voláš?" pýtala sa Simonka.

"Ty nevieš, že dážďovky nemávajú mená?" odvetila jej dážďovka.

"Tak ťa budem volať dážďovka Renátka", povedalo jej dievčatko.

Dážďovke sa nové meno celkom páčilo. Ešte nikdy sa nijako nevolala. Krútila sa na posledných článkoch svojho chudého telíčka a tancovala neznámy dážďovkový tanček. Dievčatko sa ju snažilo napodobniť.

Zrazu dážďovka Renátka navrhla Simonke, aby sa spolu vybrali na prechádzku. Simonke sa to páčilo, ale pre istotu sa opýtala: "Nepôjdeme ďaleko, však?".

"Jasnačka", usmiala sa Renátka. "Predsa dobre viem, že malé dievčatká nesmú bez rodičov ani na krok!", mrkla na ňu šibalsky. "Len sa trochu poobzeráme po okolí" povedala dážďovka Renátka. "Už som sa dávno nebola s nikým poprechádzať", vzdychla a ukazovala Simonke cestu, ktorou pôjdu za tajomstvami.

Simonka veselo poskakovala, spievala si pesničku, ktorú vymyslela úplne sama a už sa nevedela dočkať, kam ju dážďovka Renátka zavedie. Od vzrušenia mala červené líčka. "Pohni", kričala na dážďovku, takýmto pomalým tempom sa nikam nedostaneme.

"Zober ma na ruky", povedala Renátka "budeme rýchlejšie".

Simonka zobrala dážďovku Renátku do rúk a vôbec si neuvedomila, že doteraz pri pohľade na dážďovky kričala tak, ako pri injekciách. Poskakujúc išla v ústrety svojim novým dobrodružstvám......