Simonka, Renátka, Bibka a traja sladkí kamaráti prišli k ďalšiemu stromu. Tento strom Simonka už nepoznala. Bol v parku, v časti, do ktorej nechodievala. Pozerala naň zdiaľky a zdalo sa jej, že strom má oči a ústa. Rýchlo na to upozornila aj ostatných. Všetci zastali a nedôverčivo sa pozerali na obrovský strom pred ich očami. Skutočne. Zrazu na nich žmurkol ľavým okom. Okánik, ako najsmelší zo všetkých, sa mu prihovoril.
"Strom, rozumieš mojej reči a máš nejaké meno?" spýtal sa ho.
"Pravdaže že rozumiem a volám sa Zázračník" odpovedal strom.
"Zvláštne meno" čudovala sa myška Bibka. "A prečo sa tak voláš? Robíš nejaké zázraky alebo kúzla?"
"Je to úplne inakšie", povie tajnostkársky Zázračník. "Kto stojí pod mojou košatou zelenou korunou a objíma moje hnedé drevené telo, splní sa mu to, čo si najviac praje."
"Neverím", vykríkne Simonka. "Dokáž to!"
"Nie je to také ľahké dokázať", vysvetľuje Zázračník. "Najprv mi musíš veriť, že je to tak a to želanie sa ti splní, len keď si to veľmi veľmi praješ."
Kamaráti sa pozerajú najprv na seba, potom neveriacky na strom, potom znovu na seba a Hnedúšik vraví: "Ja to skúsim ako prvý!"
Pristúpil bližšie k Zázračníkovi, tuho sa oň oprel, pretože nemal ruky a myslel na to, aké by bolo krásne, keby mu narástli aspoň malé ruky a nohy, aby sa mu lepšie chodilo po svete . Stál pod zelenou korunou Zázračníka, tlačil sa celou silou na jeho drevené telo, ostatní sa na to pozerali a vtom Hnedúšik zacítil také divné svrbenie a zrazu si všimol, že Zázračníka objíma malými rúčkami a je aj vyšší. Neveriacky si obzeral svoje maličké rúčky a dupkal maličkými nožičkami. Začal si tlieskať a ostatní sa pridali k nemu.
"Hurá, hurá", vykrikoval natešený, vyskakoval, spieval znovu tú pesničku, ktorej nik nerozumel a usmieval sa od ucha k uchu. Zrazu si uvedomil, že sa Zázračníkovi nepoďakoval.
"Ďakujem ti, zázračný strom, skutočne ti veľmi ďakujem" opakoval celý rozžiarený Hnedúšik.
Zázračník sa spokojne usmieval a tentoraz žmurkal svojim pravým okom.
Na dážďovke Renátke tiež bolo vidieť, že by si veľmi niečo želala, ale akoby nemala odvahu . Zázračník si to všimol a opýtal sa: "Renátka, máš želanie, ktoré by si si veľmi veľmi chcela splniť?"
"Mám", odpovedala nesmelým hláskom Renátka.
"Postav sa ku mne, obtoč sa okolo môjho dreveného tela a silne mysli na svoje želanie", vraví jej Zázračník.
"Dobre", zašepkala Renátka.
Pritlačila sa ku kmeňu zázračníka a obtočila ho pokiaľ jej dĺžka stačila. Nadýchla sa a myslela na to, aké by to bolo krásne, keby na bokoch svojho tela mala také maličké korčule, ktorým deti hovoria inlajny. Už by jej prieskumy okolia netrvali tak dlho a vládala by držať krok aj s myškou Bibkou a dievčatkom Simonkou. Tak tuho myslela na svoje tajné želanie, až sa celá spotila. A vtom tiež pocítila také čudné pálenie a keď otvorila oči, videla na svojich bokoch presne také korčule aké si želala. Rozbehla sa ako namydlený blesk, korčuľovala okolo Zázračníka, nahlas sa smiala a niečo vykrikovala, ale bola taká rýchla, že jej nik nerozumel. Keď sa trochu unavila, urobila pred Zázračníkom malú piruetu a vraví mu: "Zázračník, ani neviem, ako sa ti mám poďakovať. Povedz, čo by si ty chcel, všetko, čo bude v mojich silách, ti splním."
Zázračník zažmurkal pre zmenu obidvomi očami a celý červený povedal: "Ďakujem za tvoju ochotu, Renátka, ale ja skutočne nič nepotrebujem. Som šťastný, keď môžem pomáhať iným."
A zrazu začali všetci tlieskať.
Chcete vedieť, či mali aj ostatní z našej veselej družiny nejaké želania? Počkajte si na ďalšiu rozprávku.
